Zimné príbehy z potuliek po Slovensku

Zimné príbehy

Rád sa túlam po Slovensku. Častokrát bez agendy, bez cieľa a vtedy si človek všíma veci, ktoré bežne oku alebo uchu uniknú. Niekedy sú to prírodné úkazy, niekedy začujete inšpiratívny rozhovor úplne cudzích ľudí, alebo sa porozprávate s niekým, koho nepoznáte a dozviete sa nejakú životnú pravdu. Ja si tieto momenty zapisujem a rád sa k nim vraciam. Objavujem v nich myšlienky, ktoré si zaslúžia byť opätovne spracované alebo si nimi len pripomeniem milú situáciu, ktorá vyčarí úsmev na perách. Prečítajte si moje zimné príbehy a ak máte kdesi zbierku vašich, podeľte sa o ne.

Zimné príbehy z potuliek po Slovensku

 

Novembrové slnko miesto novembrového dažďa

Krútim bicyklové pedále vo voľnom tempe. Na sebe krátke tričko a krátke cyklisťáky. Oproti mne chlap vo vetrovke, hrubých športových nohaviciach, s maskou cez tvár a hrubou čiapkou. Alebo žena s hrubým šálom a zopár vrstvami oblečenia. Niekedy sa začnem smiať. Nie na nich, na sebe. Býval som taký istý.

Je to skutočne nedávno, čo som s obdivom pozeral na fotky šialencov, ktorí sa v plavkách a na snehu vrhali do ľadovej vody. Obyčajne ma vtedy napadlo „mňa by tam nikdy nedostali“. A ani som sa o to nepokúšal.

Keď ma neskôr obchádzali pravidelne raz alebo dva krát za rok chrípky, angíny alebo bežne sa po meste potulujúce ochorenia, zistil som, že mám na výber. Buď s tým niečo spravím, alebo sa to bude zhoršovať a ja si to odtrpím s myšlienkou „veď to je normálne“. Fast forward… skúsil som si na jeseň predĺžiť kúpaciu sezónu. A stal som sa tým šialencom. Odvtedy som nebol u doktora. Chrípka sa ma netýka, ani keď mi chorý nadýcha do nosa. Potulujúce vírusy ma zdolajú výnimočne, len tie črevné na jeden alebo dva dni. Aj to ako jedného z posledných v rodine.

Chce sa mi liezť do studenej vody? Nie. Takmer nikdy. Často stojím pred voľbou. Imunita alebo lenivosť. Zvolím si vždy imunitu? Nie. Viem však, že raz do týždňa v studenej vode znamená nulový kontakt s mojim lekárom po celý rok. Tak to raz do týždňa urobím.

Táto jeseň bola výnimočná. Októbrové kúpanie bolo ako letná pohoda na vyľudnených plážach. Konečne bolo kadiaľ vojsť do vody. Spomínam si na hlasný rozhovor naobliekaného pána na brehu a jeho známej v jazere pri Ivánke pri Dunaji začiatkom októbra. „Ako dlho plánujete chodiť sa kúpať túto jeseň?“ „Aspoň do konca októbra. Je to vraj dobré na imunitu“. Šikovná to pani.

Očakával som, že november pritvrdí. Niečo v štýle dážď a pod 5 stupňov. Zatiaľ sa nestalo. Včera ma pri bicyklovaní v novembrovom ostrom slnku stretlo jazero vedľa cyklocesty. Dúfam, že som neďaleko pracujúcemu traktoristovi nespôsobil duševnú ujmu, keď som zo seba všetko zhodil a šupol sa do vody. Premáhať sa nebolo treba a ani utierať po východe z vody. Slniečko ma ohrialo. Najkrajšie je to spontánne.

A tak na otázku dobromyseľných dôchodkýň „Nie je Vám zima?“ spokojne odpovedám „Je. A mám to rád.“ Usmievam sa nad rodičmi, ktorí svojej zababušenej dcérke vysvetľujú „Barborka, ale vieš, ako sme si hovorili, že nemôžeme všetko opakovať po iných ľuďoch“, keď ma vidia kúpať sa v rieke.

Na komentáre/sugescie „Prechladneš“ dám navonok trošku arogancie „Som trénovaný, mňa sa to netýka“. Pretože viem, že som skutočne trénovaný a mňa sa to netýka. Môžem takmer zamrznúť a neochoriem. Táto historicky teplá jeseň dávala šancu každému oddialiť svoju cestu k lekárovi. A mňa teší, že kúpačov je na jesenných jazerách stále viac. Verte, viem o tom svoje z prvej ruky.

Nech Vám slnko svieti pri kúpaní v každom ročnom období.

Zimné príbehy
Zimné príbehy

 

Keď nie je téma, dáme všetko dvakrát

V jednej malebnej stredoslovenskej dedine, kam občas zájdem, som šiel v jedno skoré chladné ráno z miestnych potravín, kde som bol nakúpiť raňajky.
Cestou som stretol suseda. Kým mňa vyhnal do obchodu hlad, jeho smäd. Ako sa patrí, prehodili sme zopár slov, moderne sa tomu hovorí „socializing“:
Sused: Prišli ste, prišli?
Ja: Tak, tak.
Sused: A čo ste nakúpili?
Ja: Rožky, rožky som nakúpil.
Sused: Jááááj, treba na raňajky, treba!
Ja: Veru áno, veru áno.
Keď nie je téma, tak dáme všetko dvakrát :-).

Zimné príbehy
Zimné príbehy

 

Je to v hlave

Moja známa sa ma častokrát pýtala na to, či mi nie je zima, keď ma v novembri videla chodiť po vonku v tričku, zatiaľ čo ona nosila teplé svetre a to bola vo vnútri a sedela pri čaji. Všimol som si, že ju téma otužovania zaujíma, ale asi nie natoľko, aby s tým niečo začala aktívne robiť. Až mi jedného dňa v zime napísala: Dala som to, dnes som sa namočila na dve minúty do Dunaja, mal len dva stupne!

Napriek tomu, že – ako sama vraví – skoro zmrzla, skoro to nedala, necítila chlad, iba bolesť, neprestala a otužuje naďalej. So skupinkou nadšencov sa raz týždenne stretnú a strávia dve minútky v studenom jazere. Aj keď sú všetci na úrovni otužovacích začiatočníkov, nadšenie a odhodlanie ich neopúšťa. Tešia sa z toho, že robia niečo pre svoje zdravie, že prekonávajú svoj strach a pohodlie.

Na poslednom otužovaní sa k ich skupinke pridali dvaja úplní nováčikovia. A bez ťažkostí vliezli so zvyškom skupiny do vody. Okoloidúci pár vo vetrovkách a teplých čiapkach, venčiaci psa, sa len neveriacky na ich skupinu pozeral a pýtal sa: Ľudia, to ako sa vám podarilo vliezť do tej studenej vody?

A z jazera sa ozvalo len jednoduché: Všetko je to v hlave, pani!

Aj sa si myslím, že všetko je to v hlave. A keď chceme, vždy sa dá nájsť spôsob, ako s tým niečo urobiť.

Zimné príbehy
Zimné príbehy

Ak ste zmeškali moju letnú sadu príbehov, môžete si ich dodatočne prečítať na tomto odkaze.